Na ihrisku si obaja chlapci nič nedarovali a bojovali za svoje tímy príkladným spôsobom. Extraligovej premiére však už predchádzala jedna vzájomná konfrontácia. „Pred štyrmi rokmi sme si proti sebe zahrali už v zápase prvej ligy mužov za konkurenčné kluby, avšak v extralige to bolo prvý raz,“ prezradil Vladimír Filípek. Víťaz však môže byť len jeden a ním sa stal Dominik, ktorého družstvo vyhralo 9:5 a on sám strelil gól a na ďalší asistoval. „Pred zápasom som mal zmiešané pocity, hlavne stres, ale zároveň ma to motivovalo hrať čo najlepšie,“ povedal Dominik a Vlado doplnil: „Obaja sme cítili, že naše tímy potrebujú tie body ako soľ. Motivácia bola veľká, no z môjho pohľadu to celé umocnilo práve to, že sme sa už týždne doberali a do istej miery nevedeli dočkať tohto súboja.“
Dominik Filípek sa raduje po góle, jeho brat Vladimír v pozadí smúti. Zdroj: Michal Tarabík/Floorball Frames
Možno by sa očakávalo, že bratia zakotvia v jednom klube a budú spolupracovať, nie súperiť. „Pravdupovediac ja som posledné roky neplánoval hrať na extraligovej úrovni, avšak po predošlej sezóne, kedy sa nám na regionálnej úrovni podarilo s tímom vyhrať ligu aj kvalifikáciu do vyššej súťaže, ma florbal začal viac baviť, tak som zvažoval, či to ešte predsa len neskúsim. V tom čase prišli aj dve ponuky z extraligy. Na základe obojstranného záujmu som sa rozhodol ísť hrať za Capitol, kde som naozaj spokojný. Verím, že si s Domčom extraligu jedného dňa zahráme aj spolu,“ hovorí Vlado a Dominik dopĺňa: „Ja som si vždy chcel zahrať s bratom v jednom tíme, ale zatiaľ sa nám to nepodarilo zrealizovať.“
O tom, či vzájomné doberanie sa, prípadne tichá domácnosť pokračuje aj po zápase ako prvý porozprával Vlado: „Ako som už spomínal, pred zápasom sme sa už týždne navzájom podpichovali a spravili si z toho také rodinné derby. Veď predsa len protihráča nevezieš autom na zápas každý víkend... Po dueli sme si ale bez ohľadu na výsledok podali ruky a ide sa ďalej. Avšak teš sa na odvetu, bráško!“ Dominik bol o niečo mierumilovnejší: „Približne týždeň pred zápasom sme sa začali tak viac podpichovať, že kto koho prehodí cez mantinel a podobne, ale vždy to bolo len v rámci srandy. Po súboji to už bolo skôr len o rozobratí niektorých zápasových situácií a išli sme ďalej.“
Zľava: Dominik, mama Monika a Vlado Filípkovci. Zdroj: Michal Tarabík/Floorball Frames
Asi najťažšie chvíle na takomto stretnutí prežíva mama Monika Filípková. „Fandí nám obom. Chúďa má ale dilemu, ktorému tímu tlieskať po góle,“ vraví Vlado s úškrnom a dodáva: „Najviac ale podľa mňa fandí veľkému počtu gólov, proste atraktívnemu florbalu a tomu, aby sa nikto nezranil.“ A čo na to mama? „Ja medzi chlapcami rivalitu nevidím. Oni sú asi najlepší bratia na svete. Fandia si navzájom, podporujú sa. Vždy, keď odchádzajú na zápas sa s nimi lúčim slovami: „Hrajte pre radosť, užite si ten zápas a je dôležité, aby ste boli spokojní sami so sebou, so svojimi výkonmi.“ Radosť je podľa mňa najviac. Nemám rada agresivitu na ihrisku. A komu fandím? Peknému florbalu a je jedno, ktorá strana vyhráva. Avšak vyhrať vždy môže iba jeden tím. Teší ma tiež, keď vidím radosť v ich očiach po každom góle, prihrávke alebo víťaznom zápase.“
Našli ste v článku chybu alebo máte nápad na zaujímavý obsah? Napíšte nám e-mail na redakcia@szfb.sk
