Začínal si s ľadovým hokejom. Prečo si sa napokon rozhodol pre florbal?
„Ľadový hokej bol pre mňa od štyroch rokov športom, ktorý mi vštepil základy sebadisciplíny a rovnako ma vyformoval aj po stránke všestrannej športovej prípravy v prirodzenom spojení s ulicou, kde som si ako najmladší musel každý deň vybojovať svoje miesto medzi staršími chalanmi – to ma naučilo rešpektu, ale zároveň ostrým lakťom. Hokejové prostredie však bolo finančne zradné, neprinášalo radosť mne ani rodine a výsledkom bolo, že som namiesto hokejovej triedy uprednostnil 8-ročné gymnázium na Trebišovskej 12 v Košiciach, čo sa neskôr ukázalo ako kľúčové rozhodnutie v mojom živote. Bol som zvyknutý trénovať 7 až 8 krát týždenne, takže som potreboval nájsť urýchlene náhradu, ktorá by ma nelimitovala v štúdiu. Zrazu prišiel spolužiak, že chodí na krúžok florbalu, aby som si to prišiel vyskúšať – florbalka a loptička v telocvični, neváhal som. Zaklopal som na dvere kabinetu na Jedlíkovej a “Ujo” Dudovič ako sme ho familiárne všetci volali, mi dal príležitosť, a aj keď začiatky boli náročné (nový šport, pravidlá, prostredie, kolektív), tak som postupom času svoju šancu pevne uchopil a vyťažil z nej absolútne maximum – predovšetkým v prospech klubu ATU Košice a zároveň som rástol ako individualita. Popri florbale som sa do kategórie U19 venoval úspešne aj hokejbalu.“
K jedinému majstrovskému titulu v Extralige mužov doviedol Patrik Pelegrin v pozícii kapitána družstvo ATU Košice, Zdroj: archív P. Pelegrina
Čo s postupom času pre teba florbal znamenal a znamená aj dnes?
„Florbal ma vyformoval ako športovca i človeka zároveň. Priniesol mi zmysel života, vďaka ktorému sa vo mne prebudil potenciál, ktorý sa postupne odomykal predovšetkým vďaka vnútornej motivácii dosiahnuť méty, ktorým som spočiatku veril iba ja sám. Zaspával a vstával som s myšlienkou ako dokážem poraziť spoluhráčov v akejkoľvek činnosti na tréningu, aj keď boli technicky vyspelejší. Vedel som, že musím robiť veci navyše. Dokonca sa nám podarilo na škole postupne florbalom poblázniť telocvikára a dopyt žiakov si vyžiadal založenie školského klubu GT12. Pre mňa to znamenalo florbal navyše na telesnej a rovnako po škole čo bola moja výhoda oproti spoluhráčom z ATU. Bol som posadnutý a výsledky sa postupne dostavili. Bol som prísny na seba aj spoluhráčov, nerozlišoval som nasadenie v tréningu, či v zápase, vždy som išiel na hranu. Viem, že som sa nesprával vždy v súlade s kostolným poriadkom čo mi prinieslo aj veľa nepriateľov, ale rovnako viem, že moja tvrdohlavosť uspieť a výherná emócia dokázali nakaziť všetkých navôkol, aby sme neskôr uspeli ako kolektív. Som jedináčik a rovnako ako motivácia vyhrávať bola pre mňa hnacím motorom sila a súdržnosť tímu, prehry, výhry – to všetko sme zdieľali spoločne, na tých, ktorí stáli pri mne v dobrom aj v zlom nezabudnem nikdy. Florbal aj dnes pre mňa znamená zážitky a kontakty na celý život, vďaka ktorým považujem toto dobrodružstvo za zmysluplne strávený čas, za ktorý som úprimne vďačný.“
Každý športovec počas svojej kariéry zažije veľké množstvo emotívnych zážitkov. Čo považuješ za najkrajšie a naopak boli asi aj pády, na čo nerád spomínaš?
„Spätne hodnotím ako zlomový bod, keď som v kategórii U15 prehral súboj o najlepšieho strelca súťaže v poslednom zápase sezóny. Ja som si totižto nič iné ako výhru nepripúšťal. Individuálne absolútne nepodstatná vec, keďže ako tím sme uspeli, ale ja som chcel proste vždy viac. Musel som pridať! Prvá nominácia na tréning A-tímu ATU Košice, kde sa dvaja bažanti – ja a Luky Řezanina snažili presvedčiť Slava Stana (zlý policajt) a Maja Hotovčina (dobrý policajt), aby nám dali minúty v MEX-ke. Prvá nominácia na zraz reprezentácie U19 (Polish Cup), kde som herne pohorel, ale tréneri ma podržali. Prvý gól v MEX-ke proti Juvente Žilina. Prvý repre gól na MS U19 proti Dánsku. Odrieknutie stužkovej s Kongom Konečným, aby sme získali pre našu školu titul Majstra Slovenska víťazným gólom v predĺžení. Prehraté finále MEX so Žilinou, aby sme našli na ďalšiu sezónu cestu ku zlatu proti Florku v epickom finále. Prvé košické derby po prestupe ku oranžovo-čiernym, plné tribúny a emócie po mojom góle na 8:8. Trénoval som viac ako ostatní, mal som na seba najvyššie nároky, ale zanedbal som regeneráciu – bumerang mi to vrátil v podobe zranení, ktoré ma stáli niekoľko sezón v MEX, reprezentačné akcie a šampionáty. Najhoršie pády pre mňa neboli prehry na ihrisku, tie potrebujete, aby ste pochopili cestu ku výhram, ale najbolestivejšie boli zranenia. Napriek pochybám som sa vždy vzoprel osudu a dokázal sa vrátiť svojho času do reprezentácie a rovnako aj na domáce palubovky, hlad po návrate bol vždy silnejší a to ma definovalo počas celej kariéry, vždy to bolo iba na mne...“
Patrik Pelegrin (vľavo) v reprezentačnom drese, Zdroj: Flickr/IFF
Stal si sa slovenským reprezentantom. Ako spomínaš na tieto časy a čo to pre teba znamenalo?
„Som vďačný za príležitosť reprezentovať, či už v juniorskej alebo mužskej kategórii. V 19-ke sme boli výborná partia, ktorá však na šampionáte vo Fínsku mohla už s vtedajším hráčskym potenciálom dosiahnuť súboj o 5. miesto. Po zranení som neskôr naskočil do seniorskej repre a cez úspešnú domácu kvalifikáciu som si vybojoval nomináciu aj na svet do Švédska. Sadli sme si vo formácii (Pelegrin – Komínek – Zeliezka – M. Bulko - Joščák) a tréner nám veril, darilo sa nám, avšak ako tím sme cieľ nesplnili, čo ma spätne mrzí dodnes. Nakoľko dokážem s pokorou uznať, že v mladšom veku sa so mnou nepracovalo jednoducho a z klubu som bol zvyknutý na pozíciu lídra, tak som nedokázal akceptovať moju pozíciu v tíme. Dnes by som to riešil inak, keďže následne aj v čase výbornej športovej formy začali prichádzať odpovede, že pre repre nezapadám do koncepcie. Bolo to však poučením a viem, že som dres s dvojkrížom mohol obliekať oveľa dlhšie. Repre cesta začala nevydareným turnajom v juniorke a skončila ocenením MVP v poslednom súboji na mužských MS, beriem to.“
Dosiahol si vo svojej kariére všetko, či niečo zostalo nedosiahnuteľné?
„Z pohľadu ambícií, ktoré som si predsavzal ako starší žiak som išiel nad limit mojich očakávaní a myslím, že aj okolia. Účasť na svetových šampionátoch v najcennejšom drese, kompletná medailová zbierka z Extraligy mužov ovenčená majstrovským titulom na klubovej aj akademickej úrovni. V seniorskej kategórii sa mi podarilo vďaka spoluhráčom a trénerom pozbierať viac ako 600 kanadských bodov s priemerom viac ako 1,8 bodu na zápas. Absolvoval som sezóny, keď som sa stal najlepším strelcom aj nahrávačom play-off a dokonca som mal najlepší priemer bodov na zápas. Som veľmi hrdý, že som doposiaľ ako jediný v histórii pôsobil ako kapitán oboch košických klubov na najvyššej úrovni, veľká vďaka všetkým za prejavenú dôveru, vysoká škola diplomacie a líderstva na ihrisku aj mimo neho. Hráčska kariéra nebola iba slnko a dúha, bola plná pádov a vzostupov, ale o to viac si vážim ľudí, ktorí ma počas nej sprevádzali:
- Juraj Dudovič st., ktorý mi ukázal florbal a dal v ATU príležitosť,
- Peter Řezanina, Marek Onderko a Róbert Bučko, ktorí ma formovali ako tréneri v čierno-bielych farbách,
- Pavol Králik, ktorý na mňa športovo a florbalovo dozeral počas najkrajšieho obdobia na GT12,
- Miroslav Sága, ktorý vo mňa vždy veril a vytvoril mi príležitosť stať sa reprezentantom SR,
- Martin Kopejtko, ktorý mi vytvoril pracovné príležitosti rastu v rámci trénerskej profesie na SSŠŠ Užhorodská v prepojení na trénovanie mládeže vo Florku a zároveň vedel, že angažuje aj hráča, ktorý pomôže klubu v Extralige mužov,
- Pavol Blaško, ktorý mi otvoril dvere do kabíny Florka aj napriek tomu, že som bol dlhé roky symbolom druhej strany košickej florbalovej rieky,
- Dr. Peter Polan, ktorý mi počas športovej kariéry zoperoval obe kolená a dostal ma vždy naspäť do hry - veľká profesionalita a ešte väčšia ľudskosť,
- Milan Grissa, Bohuslav Antolík a Vladimír Ščerbanovský, ktorí boli vždy mojou fyzio oporou,
- Dominik Turek, ktorý mi vždy kryl chrbát ako spoluhráč na ihrisku v ATU, reprezentácii aj vo Florku a svojou pozitívnou energiou mi pomohol viac ako si dokáže predstaviť,
- moji rodičia, ktorí mi vytvorili kvalitné podmienky na prepojenie športu a štúdia,
- moje dievčatá: moja skala Petra, ktorá pri mne vytrvala a bola mi oporou, aj keď som bojoval sám so sebou, lebo som chcel vždy viac a dcéra Stella, ktorá nám vytvorila spoločné potešenie na celý život a naučila ma byť vďačným za maličkosti, VEĽKÉ ĎAKUJEM!“
Poriadny "náklad" musel uniesť bývalý spoluhráč Patrika Pelegrina v drese košického ATU Adrián Szabo..., Zdroj súkromný archív P. Pelegrina
Bol si hrajúci tréner. Nie je to zradné, keď niečo od zverencov vyžaduješ a tebe sa možno na ihrisku práve niečo nevydarí?
„Som rád, že som si to mohol vyskúšať, keďže som v podobnej roli predtým nepôsobil. Vďaka vedeniu Florka, že mi umožnilo vziať do A-tímu všetkých juniorov, ktorých sme cepovali tri sezóny v JEX-ke. Vedeli sme, že budeme disponovať najmladším kádrom, takže sme sa začali pripravovať v predstihu a prežili iba tí najsilnejší. Nikdy počas kariéry som nevenoval toľko času taktickej a fyzickej príprave seba a mužstva na sezónu. Každý týždeň bol výzvou ako nahradiť skúsenosti, ktoré si musíte reálne prežiť, ale aj v tomto prípade to bolo o tímovej práci, keď mi ako hrajúcemu trénerovi a kapitánovi pomohli držať kabínu Kubo Blaško, Domino Turek, Maťo Kátlovský a rovnako si dovolím tvrdiť, že sme si svoje miesto všetci zastali aj na ihrisku a boli oporami pre naše mladé pušky. Po sezóne som si vypýtal spätnú väzbu od všetkých kolegov, ktorí sa so svojimi družstvami v MEX umiestnili nad nami a myslím, že to boli solídne hodnotenia zodpovedajúce vynaloženému úsiliu a kvalite kádra. Ale chcete pravdu? Nikdy viac! Verím síce vo svoje schopnosti, ale pokiaľ chcete odovzdať v oboch rolách maximum, tak si musíte vybrať iba jednu z nich.“
Nie každý zostane po konci kariéry pri tom, čomu sa aktívne venoval. Ako si na tom ty? Budeš spojený s florbalom a keď áno, akým spôsobom?
„V určitej etape svojho života som sa finálne rozhodol, že sa chcem uberať športovým smerom aj na akademickej pôde. Po prvotných – bakalárskych krokoch na Slovensku som mal ambíciu magisterského štúdia v Olomouci na FTK UPOL, ktorá patrí medzi 101. - 150. najlepších pracovísk športových vied na svete (v ČR č. 1). Tesne pred štátnicami som dostal pracovnú ponuku zo SSŠŠ Užhorodská, ktorá je prepojená na Florko, a keďže ATU mi v tej dobe nevedelo zabezpečiť podobné profesijné podmienky, tak som pragmaticky pristúpil ku zmene. Vďaka ešte raz Maťovi Kopejtkovi a Paľovi Blaškovi, že mi vytvorili kvalitné podmienky spoločne so zriaďovateľmi (Mikuláš Tóth a Monika Katunská). Ďakujem taktiež aj Darovi Siheľskému, ktorý ma v podobnom čase oslovil v rámci zväzovej spolupráce a spoločne sme vytvorili koncept vzdelávania florbalových trénerov na Slovensku a zároveň rozbehli projekty regionálnych výberov. Všetko sme postupnými krokmi zlepšovali krok za krokom a stále je pred nami veľa práce. Ak bude naďalej dôvera a ochota komunikovať ako veci konštruktívne zlepšovať, tak by som rád vytrval na všetkých frontoch. Okrem toho s ohľadom na moje nadobudnuté vedomosti a skúsenosti pomáham mladým športovcom s návratom po zraneniach v rámci individuálnych tréningov. Každé ráno som vďačný, že sa môžem živiť tým, čo som študoval a čím som žil – florbalom. Ako hráč som do neho dával vždy celé svoje srdce aj dušu, no nastal čas rozlúčiť sa s hráčskou kariérou. Ďakujem!“
Juraj Dudovič – FaBK ATU Košice:
„Pamätám si ako Patrik k nám do klubu prišiel z ľadového hokeja spoločne s mamou a otcom vyskúšať si ďalšiu alternatívu športu, ktorý v tom čase vykonával. Všimol som si, že ho florbal hneď oslovil. Zotrval teda a bol to skromný chlapec, ktorý začal zodpovedne trénovať a dotiahol to až do reprezentácie. Bol kľúčovým hráčom nášho tímu FaBK ATU Košice a získal s nami v pozícii kapitána jediný mužský majstrovský titul v Extralige. Kvôli pracovným povinnostiam neskôr prestúpil do klubu FK Florko Košice, kde mu v rámci základnej školy bola ponúknutá pracovná pozícia a tak sa naše cesty v dobrom rozišli.“Pavol Blaško – FK Florko Košice:
„Pele prišiel do Florka ako hotový hráč, ale predovšetkým ako kapitán, ktorý priviedol ATU Košice ku extraligovému titulu Majstra SR vo florbale v MEX. Práve vo finále s hlavným rivalom (našim) Florkom získal zlatú medailu. Pele ako hráč s maximálnym nasadením v každom striedaní bol vzorom pre všetkých. Tvrdý v osobných súbojoch na hranici pravidiel a šikovný zakončovateľ sa stal pilierom prvého útoku. Bilancia vo Florku 79 zápasov, 98 gólov a 81 asistencií ho radila ku najcennejším hráčom vtedajšieho tímu mužov Florka. Žiaľ, po opakovaných zdravotných problémoch chýbal dlhšiu dobu A-tímu a venoval sa výchove nastupujúcej generácie. V uplynulej sezóne pôsobil vo Florku ako hrajúci tréner, ktorý si zastal svoju hráčsku aj trénerskú rolu opäť veľmi kvalitne a s charakterom jemu vlastným. Maximalista, 100 %-tný v príprave na zápas, či už ako hráč, alebo tréner, sa stal neoddeliteľnou súčasťou FK FLORKO KOŠICE.“Miroslav Sága – bývalý kouč slovenskej reprezentácie mužov:
„Patrika som vnímal ako veľmi pracovitého, húževnatého hráča, ktorý nikdy nič neodflákol. Preto mal u mňa miesto aj v slovenskej mužskej reprezentácii na majstrovstvách sveta v Göteborgu (2014). Išiel vždy na sto percent. Vnímavý, fyzicky a kondične vždy pripravený. Vedel prijať kritiku trénera. Veľký bojovník, ktorý sa nikdy nevzdáva. Bol oporou každého tímu, kde hral. Ja mám takýchto hráčov rád. Raz za čas svojou snahou a obetavosťou mi urobil vrásky na čele pri jeho vylúčení, ale to je pochopiteľné u hráčov s takýmito vlastnosťami. Je to inteligentný chlapec, ktorý v kariére florbalu pokračuje aj ako tréner a venuje sa aj vzdelávaniu. V derby zápasoch 1. FBC Trenčín s Florkom Košice patril k najlepším. Držím mu palce v živote aj vo florbale. Pracuje stále na sebe, vzdeláva sa a verím, že časom sa stane aj úspešný tréner.“
Našli ste v článku chybu alebo máte nápad na zaujímavý obsah? Napíšte nám e-mail na redakcia@szfb.sk
23. mája 2026
SZFB.sk prináša súhrn výsledkov florbalových súťaží a zápasov zo dňa 23. 5. 2026
